Prečo máme problém so sociálnymi médiami a čo sa s tým dá robiť

Už dlho sa o tom šušká aj hovorí nahlas. Sociálne médiá sledujú svojich používateľov. Predávajú ich dáta komukoľvek, kto zaplatí viac. Skresľujú skutočnosť. Filtrujú obsah. Uzatvárajú svojich používateľov do informačných bublín. Vytvárajú závislosť. Nútia prevádzkovateľov prezentačných stránok platiť viac za viditeľnosť. Ľudia, ktorí sa odpoja na pár týždňov až mesiacov alebo aj navždy, točia o tom videá, píšu články a knihy, sú považovaní za hrdinov. Zablokovanie účtu zo strany prevádzkovateľa sa považuje za veľkú krivdu a nespravodlivosť. Kam sme sa to dostali?

Súčasné sociálne médiá fungujú podobne ako bezplatné televízne stanice prevádzkované súkromným subjektom. Ak si za sledovanie neplatíte, nie ste zákazník. Zákazníkom je totiž inzerent. Divák je tovar, s ktorým sa obchoduje. Keďže prevádzkovateľ súkromnej televízie je motivovaný uspokojiť svojho zákazníka, teda inzerenta, výsledkom pre diváka je stále viac reklamy a postupujúca nepozerateľnosť média. Z pohľadu prevádzkovateľa je všetko v poriadku: tržby rastú, zisk sa zvyšuje. Divák si zafrfle, ale pozerá ďalej, lebo už si vytvoril návyk.

Sociálne médiá majú aj veľa pozitívnych stránok a ich skutočný potenciál podľa mňa ešte nebol objavený. Z veľkej časti aj preto, lebo zatiaľ kopírujú obchodný model z minulej doby.

Vieme však, že v kapitalizme obed zadarmo neexistuje a v skutočnosti ho nevie vyčarovať ani ľavicový politik, nie ešte súkromná firma. Ak teda chceme, aby internetové služby slúžili používateľovi, asi by sme mali hľadať iný spôsob prevádzky a financovania týchto služieb, lebo financovanie reklamou má príliš veľa bodov zlyhania. Navyše, aplikovanie starého obchodného modelu na nové technológie prináša nové riziká spojené s tým, že internetové technológie umožňujú trvalé a individuálne sledovanie používateľa, čo staré jednosmerné médiá (noviny, rozhlas, televízia) nikdy neumožňovali. Zdokonaľovanie algoritmu spätnej väzby je teda okamžité a do veľkej miery automatizované. Dopad na súkromie a možnosť manipulácie sú teda mnohonásobne vyššie ako pri starých médiách. Počítačový vedec a priekopník virtuálnej reality Jaron Lanier veľmi dobre vysvetľuje tieto riziká a snaží sa nás presvedčiť, že by sme mali zrušiť naše účty na sociálnych médiách (v angličtine).

Ak sa zhodneme na tom, že sociálne médiá sú pre nás dôležité, aké teda máme možnosti?

  • spoplatnený prístup (model Spotify)
  • transparentná a distribuovaná prevádzka samotnými používateľmi, bez tretej strany (model Bitcoin)
  • prevádzkovanie štátom alebo verejnoprávnou inštitúciou (model BBC)
  • financovanie dobrovoľnými príspevkami (model Wikipedia)

Facebook už dávnejšie začal experimentovať so spoplatneným prístupom do prémiových skupín.

Distribuované sociálne siete nie sú nový objav. Priekopníkom v tomto smere je projekt Diaspora, čo je softvér na prevádzku sociálnej siete na viacerých nezávislých serveroch/uzloch, ktoré dokážu medzi sebou komunikovať, a používateľ si sám môže vybrať, či sa pripojí cez existujúci uzol, alebo si spojazdní vlastný server. Diaspore sa vo svojej počiatočnej fáze podarilo upriamiť na seba veľa pozornosti a vzbudiť veľké očakávania. Podobne funguje mikroblogovacia platforma Mastodon, ktorá sa stretla s trochu väčším ohlasom ako Diaspora, ale tiež je to viac-menej okrajová záležitosť pre technologických fanúšikov. Štátne sociálne médium si pre istotu nechcem predstavovať, ale je pravda, že som asi až príliš ovplyvnený slovenskou realitou. Financovanie dobrovoľnými príspevkami má svoje obmedzenia, ale ak sa vec dobre podchytí, je to schodná cesta. Osobne to vidím na kombináciu spoplatneného prístupu a transparentnej distribuovanej prevádzky. Máme sa na čo tešiť.