Ten pokoj navôkol. Vnímate to? Prišlo to tak náhle, zrazu a tých pár sekvencií RNA (čo je COVID-19) nám umožnilo to, čo by sme si už len veľmi ťažko mohli dovoliť: spomaliť. A to takmer vo všetkom. Ako ľudstvo nás to zastihlo pomerne nepripravených. Je to tu a tak, ako aj v iných situáciách a momentoch v našich životoch je prijatie tou cestou. Ak vnútorne prijmeme situáciu, ktorá nastala (a to pri všetkej úcte k ľuďom, ktorí už vírusu podľahli, alebo aj tým, ktorí sú na hrane či pod hranicou životného minima), potom nechávame priestor niečomu novému - konštruktívnemu. Chcem vás povzbudiť, aby ste namiesto čítania štatistík, aktualizácií čísel a rôznych informácií ohľadom pandémie, či úporného lámania si hlavy nad tým čo teraz, skúsili -- dovolili si stíšiť sa. Okrem toho, chce to naozaj bystrú myseľ, aby sa človek -- čitateľ internetových príspevkov vyznal a vedel odhadnúť, čo je podstatné a čo je nebodaj tzv. „fake news".
Áno, v súčasnej situácii dostáva naša myseľ na frak, myšlienky sa zdajú byť neprekonateľné. Všimli ste si, že sa v našich životoch opakujú určité vzorce, určité „výstupy a pády"? Často sa necháme vtiahnuť do problému a boríme sa v ňom po uši. Znova a znova, v každom jednom. Chceme riešiť a problém vyriešiť, len rýchlo z toho von.
Avšak, jedinou istotou na tomto svete je a bude zmena. Funguje tak ekosystém, funguje tak najmenší prvok, aj najväčší či najrozvinutejší organizmus... Všetko sa mení a nič nie je nastálo. Rovnako táto situácia raz pominie a my sa vrátime do ako-takého „normálu". A záleží na každom jednom z nás, ako si to znova postavíme. Ako jednotka (ja -- rodina), ako spoločnosť, národ, svet. Začať treba u seba. Teraz sme konečne dostali ten čas. Korona nám to mnohým umožnila. Sme doma bez väčších rozruchov -- ísť na kávu, zaviesť deti na krúžky, vybaviť to a ono, odpisovať na emaily, správy, postarať sa o domácnosť, nestíhať z jedného stretnutia na druhé... Obzrite sa späť, čo to bol za šialený kolotoč?
Zvyčajne, keď sa v histórii ľudstva diali takéto silné veci (epidémie, vojny, prírodné katastrofy), človek si zrazu uvedomil, aký je malý. Vtedy sa akosi viac otvára aj otázka spirituality, duchovna, pretože vnútri cítime, že nad nami je niečo oveľa mocnejšie.
Teraz máme ten čas. A čo s ním? No predsa dokončiť nedokončené a začať nezačaté. Tomu sa budem viac venovať v inom článku. Pracujme na sebe, skúsme sa naučiť ovládať svoje emócie a tok myšlienok. Áno, stáva sa, že nás valcujú rôzne pocity, vlny úzkosti. Vtedy treba vziať knihu, vyjsť na prechádzku, zmeniť a pohrúžiť sa do nejakej novej činnosti. To nám môže pomôcť nespadnúť do labyrintu nekončiaceho reťazca -- myšlienok.
Na každom z nás záleží. Už nie je žiadne (a ani nikdy nebolo): TO ONI, ale MY. My -- a teda každý jeden z nás -- je zodpovedný sám za seba, za svoje zdravie, konanie, život.
Čo sa týka mňa, hoci mám takmer všetky možnosti zárobku momentálne zastavené vzhľadom na nariadenia, akosi sa mi podarilo nájsť v sebe ten stred -- pomáhajú mi prechádzky prírodou. Vybieham hneď, ako je to možné, hneď, keď sa mi v hlave začne „zmrákať". Ležiac na lúke s výhľadom na mestečko a bzučaním navôkol mi napadlo: ach, kedy inokedy by som mala tú možnosť len tak si vybehnúť a ležať na lúke bez toho, aby som sa kamsi ponáhľala, bez toho, aby som sledovala čas, kedy sa musím vrátiť späť k povinnostiam?
PS: K tomuto obdobiu ešte jedna múdra rada od známeho českého psychiatra Radkina Honzáka: rytmus spánku a bdenia si ustrážme, aj keď sme teraz prevažne doma, netreba zaviesť deti do škôl a škôlok, cestovať do práce apod. Pravidelný režim je pre človeka stále potrebný, riadi sa ním aj náš organizmus, vnútorné orgány, procesy. Aby sme sa ponocovaním neprehupli do problému so spánkom, prevaľujúc sa v posteil o pol druhej nadránom.
