Všimli ste si už niekedy, čo robí napríklad mačka či pes, keď sa prebudia zo spánku, driemania? Ponaťahujú sa, povystierajú stuhnuté končatiny, telo. A čo robí človek, keď sa prebudí? Ehm...
Pohyb je prirodzenou súčasťou nášho života tak, ako dýchanie. Už len tým, že ráno otvoríme oči a deň sa pre nás začína... Vstaneme z postele, prípadne sa z nej horko-ťažko vyhrabeme. Nachystáme si raňajky, alebo sa len napochytro umyjeme a prezlečieme, bežíme do práce. Pre mnohých z nás je prácou práve sedenie za počítačom. Ťukanie do klávesnice takmer celých 8 hodín, ak nie aj viac. Iní zas pracujú fyzicky, ale aj tu ide väčšinou o monotónny pohyb. Práca, za ktorú dostávame výplatu, resp. ináč vyjadrené čas, ktorý premieňame za finančnú hodnotu, nás väčšiu časť dňa primäje tráviť v určitej polohe či námahe, ktorá telu nie je prirodzená. Najmä pokiaľ ide o niekoľko hodín denne, päť a niekedy viac dní v týždni. Zapájame určité svaly, ide však o to isté zoskupenie. Postupom času začneme pociťovať mierne nepohodlie, strnulé svalstvo a dlhodobé monotónne zaťaženie si vypýta svoju daň. Nie, polohovanie pred telkou nie je strečing a isto tomu nepomôže.
Apropos, "v zdravom tele zdravý duch." Je to tak a nie inak! Čo sa hýbe, to žije a čo sa nehýbe, chátra, odumiera. Ach, koľko osvety sa robí na pohyb. Jeden človek tú iritujúcu vetu o zdravom tele môže za život počuť nespočetnekrát. Pritom fitká a namakané postavy z reklamných pútačov nás obklopujú všade, všade. Napriek tomu človek na to čo? - úplne kašle! Zaujímavé. Akoby ani nešlo o neho, o jeho telo, zdravie, pohodu a v neposlednom rade aj peniaze. Tak teda aspoň šporkasku na lieky si treba založiť.
Nechcem opakovať ani vymenovávať dôvody, prečo sa hýbať, skutočne to každý prirodzene vníma, vidí, cíti. Ešte aj antickí Gréci o tom rapotali (viď kalokagatia). Skôr chcem týmito slovami, ktoré vychádzajú z vlastnej skúsenosti štuchnúť do čitateľa, ktorý telo používa iba ako dopravný prostriedok (do prejedania a iných akože pôžitkov tela teraz nezachádzajúc) - hýb sa!\
V skratke: keď som mala asi 15 rokov, povedala mi moja detská lekárka pri jednej z prehliadok, že mám mierne vyosenie v hornej časti chrbtice. Spýtala som sa, čo to znamená (teda, čo tým chce povedať). Dostala som odpoveď, že moja chrbtica je už vyformovaná a nesprávnym sedením či držaním tela vzniklo toto. Tak sa pýtam ďalej, čo s tým môžem urobiť (vždy som bola skôr za to hľadať riešenia a možnosti namiesto zmierenia sa s "problémom").
"To by si musela veľa alebo pravidelne cvičiť," vypadlo z nej zapisujúc si čosi do lajstra s mojím menom.
"Aha, tak budem!" odpovedala som hrdinsky. No, priznám sa, ešte mi to chvíľu trvalo, kým som sa nastavila, ale to bola otázka asi len pár mesiacov. Nedalo mi to. Začala som behávať. Neskôr som pridala rannú rozcvičku, takú, akú sme ako deti v školách na telesnej robievali, krásne to prebudí telo. A takto to so mnou celé začalo, začala som sa hýbať. Beh som inokedy nahradila bicyklom, plávaním, turistikou, lezením...
Človek má jedno výsostné právo - právo na výber, má možnosť voľby. Zvolí si výhovorky (áno, sú to výhovorky) - ja nemám kedy, chodím neskoro z práce a unavený, veľa povinností...! V poriadku, tak to treba vzdať a rovno sa zmieriť, že s vekom prichádza bolesť, problémy. Raz už to tak je. Pre väčšinu ľudí.
Chápem, prekročiť vlastnú pohodlnosť je ťažké. Veď aj ja som si tým prechádzala, cítila sa unavená - pričom paradoxne po poriadnej dávke pohybu prichádza nová energetizujúca vlna a báječné endorfíny! Povzbudzovala som sa, alebo som na cvičenie na nejaký čas aj kašlala. Po určitom období som však chrbát začala opäť cítiť a tak nebolo viac potrebné nútiť sa. Vďaka vnútornému nastaveniu, motivácii, porozumeniu prečo cvičiť, pravidelnosti a poctivosti to šlo a ide nakoniec samo. Samo telo si pýta. Rozhodla som sa byť fit, mať kondičku, dobehnúť na bus, vedieť sa spoľahnúť na svoje telo, niečo vydržať... namiesto predstsavy sedieť v bolestiach v čakárni márne dúfať, že zanedbané telo niekto spasí šíbnutím čarovného prútika a zázračnej pilulky.
Avšak, keď človek niečo robí, mal by to robiť poriadne. Figúru som si síce držala pomerne peknú, no stále tomu niečo chýbalo. K tomu aj naše telo (svalová hmota) si veľmi rýchlo zvyká na súbor pohybov, cvičenie, chce to zmenu. A nie je pohyb ako pohyb. Treba zabrať, a práve s vekom o to viac. Jednoducho je to tak. Na internete nájdete celý rad cvičení - od jógy{rel="noreferrer noopener" target="_blank"} až po cviky s vlastnou váhou{rel="noreferrer noopener" target="_blank"}. Predtým odporúčam napríklad tento článok{rel="noreferrer noopener" target="_blank"}, kde je zhrnutých niekoľko podstatných informácií. Aby športom nedošlo k trvalej invalidite. Teda aby ste si tým neuškodili. V rámci svojich finančných možností sa môžete obrátiť aj na osobného trénera. Ten vám vie pripraviť súbor cvikov a naložiť toho tak, aby ste z toho naozaj mali osoh, ale aj správne cvičili. Každý musí sám uvážiť, do čoho sa pustiť. No len tak so sebou kymácať raz či dvakrát za týždeň nepostačuje.
Obklopení najrozličnejšími vymoženosťami a technikou, ktorá nám uľahčuje život a prináša pohodlie v mnohých sférach, je pohyb o to väčšou nevyhnutnosťou. Jednak vyprázdniť z hlavy nahromadený stres, ale aj prekrviť telo, svaly, mozog. Viac chuti do života sa dostaví, pretože ožijeme... Preberieme sa z letargie, zacítime pulz vo vlastných žilách a impluz kdesi v mozgových lalokoch. Ako keď človek konečne vyšliape na vrchol hory a díva sa na ten výhľad vôkol seba. Vyhneme sa bolestiam na dlhé dekády. No a konfekčnú veľkosť nemusíme striedať jak ponožky.
Neviem, čo viac k tomu dodať. Robím, čo môžem, aby som ľuďom, ktorých stretávam vysvetlila, aké nesmierne benefity mi pravidelné cvičenie dáva. Za nejaký čas mi bude štyridsať, ale na hrušku leziem ako malá.
