Až doteraz nebolo možné zastaviť kolieska. Stroj išiel na plné obrátky. Zníženie výkonu bolo považované za nebezpečné a nežiadúce. Plný výkon bol nevyhnutný a všeobecne požadovaný. Nebolo tej sily a nebolo tej moci, čo by s tým dokázala pohnúť. Kde nestačí hrubá sila, tam nastupuje sila jemná až mikroskopická. Drobný vírus ukázal, že je silnejší ako globálne mocnosti, a zamiešal karty nanovo.

Máme teraz mimoriadnu príležitosť zastaviť sa a prehodnotiť naše správanie, náš vzťah k prostrediu, ktoré nám dáva život. Nejdem tu prizvukovať, že treba prestať plytvať, že sa treba vyhýbať jednorazovým obalom, a že treba triediť odpad, lebo o tom sa už popísalo veľa. Chcel by som skôr upriamiť pozornosť na podstatu toho, z čoho vychádzajú naše rozhodnutia v každodennom konaní.

Žijeme v blahobyte a sme nositeľmi spotrebiteľskej kultúry. Aspoň tak to nazývame. Ale je to tak trochu nepresné pomenovanie, lebo spotreba je len tá jednoduchšia, pohodlnejšia časť nášho konania. Spotrebe predchádza výroba, reklama a marketing, distribúcia. Princíp úspory z rozsahu nás núti robiť všetko vo veľkom, lebo vtedy je to lacnejšie. Vyrábať vo veľkom však často znamená aj prevážať na veľkú vzdialenosť. Lebo veľká špecializovaná továreň nie je len tak za každým rohom. Áno, javí sa to lacnejšie. Ten jeden konkrétny výrobok má lákavú cenovku, ale do konečnej ceny nie sú započítané celkové náklady. Znečistené životné prostredie, zhoršené zdravie obyvateľstva, závislosť na dovoze, zaniknuté miestne pracovné miesta. To všetko sú náklady, ktoré nie sú zohľadnené v cene výrobku, lebo ich platíme iným spôsobom.

Vrátim sa späť k otázke, z čoho pramenia naše každodenné rozhodnutia. Ak sa stotožníme s predstavou, že prácu nám má prideliť náš zamestnávateľ, tak sa vzdávame výrazného podielu možnosti rozhodovať o svojom živote. Zriekame sa možnosti podieľať sa na rozhodnutiach, čo, kde a akým spôsobom sa má vyrábať. Nechápte ma, prosím, zle. Štruktúra deľby práce je dnes taká, že väčšinu povolaní je potrebné vykonávať formou zamestnania. Zatiaľ. Takto je to teraz nastavené. Možno sa to v budúcnosti zmení, to sa ešte ukáže. Chcem len upozorniť na to, že to vplýva na rozsah našich slobôd. Podobne, ak získavame väčšinu našich životných potrieb v predajných reťazcoch, vzdávame sa možnosti podporovať ľudí v našom blízkom okolí, vzdávame sa možnosti jesť zdravé, na mieste vyrobené a šetrne zabalené potraviny. Tiež je to na jednej strane pohodlné, na druhej strane obmedzujúce. Takže v pracovných dňoch sme zamestnanci, podvečer a cez víkendy sme spotrebitelia. Kam sa však vytratil autentický, naplno prežitý život jednotlivca? Kam zmizla prirodzená potreba sociálnych živočíchov byť súčasťou spoločenstva? Hovorí sa, že v modernej spoločnosti sú starší a zdravotne postihnutí ľudia vytláčaní na okraj. Ale nie je to tak. Vytláčaní na okraj sme totiž všetci. Akurát produktívnu časť spoločnosti pohlcuje a odmeňuje výrobno-spotrebná mašinéria, až kým sa z nich nestanú starí a nevládni.

Spomalenie a zastavenie vynútené pandémiou nám dáva príležitosť prehodnotiť, či chceme v tomto kolotoči pokračovať. My ako jednotlivci nemôžeme tento kolotoč zastaviť, ani zmeniť smer jeho otáčania. Ale môžeme postupnými krokmi po kúskoch prevziať naše životy späť tam, kam patria, teda do našich vlastných rúk. Krok za krokom.

Pozorujme prírodu. Príroda nepozná nekonečný hospodársky rast, ani koncentráciu moci. Ani lev nie je kráľom zvierat, ani včelia matka nie je kráľovná včelstva. Všetky organizmy žijú vo vzájomne prospešných vzťahoch, hoci niekedy sa tá vzájomná prospešnosť prejavuje tak, že niekto niekoho zožerie a niekto sa nechá zožrať.

Sme tu na to, aby sme sa rodili, rástli, učili sa, milovali sa, množili sa, dozrievali a umierali. To je kolobeh života. Od prírody môžeme vypozorovať, že je dobré a prirodzené, ak rozhodnutia a dohody vznikajú čo najbližšie k miestu činu, a čo najbližšie k ľuďom, ktorých sa rozhodnutie týka. Ak tomuto poznaniu prispôsobíme aj konanie, bude sa nám o kúsok lepšie žiť. Krok za krokom.

Tags:

Pridaj komentár